Havaj - kedysi nezávislý štát

Drahý Zápisník,

v roku 2018 sme už štvrtýkrát pracovali s teraz už manželom v Amerike počas letnej sezóny. Na konci v septembri sme vždy zvykli pár týždňov cestovať. Mali sme už prejdené východné aj západné pobrežie, Karibik, tak sme sa rozhodovali, čo ďalej. Ja som bola za Mexiko, muž za Havaj. Šlo sa teda na Havaj.

Ten nikdy nebol mojim snom, ale spätne to hodnotím ako veľmi dobré rozhodnutie. Takže začalo plánovanie tejto náročnej dvojtýždňovej cesty v Pacifiku. Havaj tvorí osem hlavných ostrovov, my sme si vybrali tri, kúpili letenky a čakali na polovicu septembra, aby sme mohli odletieť. Zbaliť sa do príručnej batožiny na Havaj a treky nebolo úplne jednoduché, a to aj kvôli rôznorodému počasiu na ostrovoch.

The Big Island a jeho krásy

Prvou zastávkou bol ostrov Havaj (The Big Island), kam sme leteli z marylandského Baltimoru s prestupom vo Phoenixe. Už z lietadla bolo vidieť azúrové more, útesy a stuhnutú lávu. Letisko na Big Islande nemalo žiadny uzavretý terminál, všade len samé palmy a otvorené priestranstvo. Vitajte na Havaji!

Prenajali sme si auto a šli sa ubytovať. Prvé ubytovanie bolo doslova v strede džungle, kam viedla poľná cesta a z ničoho nič sa objavila len čistinka s poriadnym domom. Večer sa spustil taký lejak, ktorý trval do druhého dňa, že sme mysleli, že ostaneme teda prvý deň z dovolenky doma. Appka s počasím však ukázala, že na druhej strane ostrova je krásne. Vybrali sme sa teda na Green Sand Beach. Hodina cesty autom a zrazu sa z dažďovej prietrže stalo hotové peklo a my sme si strihli jednoduchý trek ku pláži, ktorej piesok bol úplne zelený. 

Pozor na benzín

Druhý deň sme sa vydali na prechádzku na Akaku falls, krásne vodopády, na ktoré sa ale dá pozerať len z vyhliadky a nedá sa k nim dostať dole. Následne na to bola cieľom najväčšia štítová sopka na svete, Mauna Kea. Tá nie je aktívna a má aj s podvodnou časťou 10 205 metrov, čím sa stáva najvyššou horou sveta. Na jej vrhu bolo len niečo nad nulou, pri krátkej prechádzke sme ledva dýchali, ale dostali sme sa nad krásnu inverziu a obdivovali výhľad. Hore je desať rôznych svetovo významných astronomických observatórií. Spomeniem len, že sme sa na horu dostali na druhýkrát, pretože nám v polovici takmer došiel benzín a museli sme sa vrátiť asi 40 km na najbližšiu pumpu, inak by sme ani hore nevyšli. Ako šofér hovorím, že stav nádrže majú sledovať aj ostatní pasažieri v aute!

Oahu a fotogenické spoty

Po The Big Island nasledoval ostrov Oahu, kde sme krátkym letom prileteli do hlavného mesta Honolulu. Na instagrame som objavila super spot na fotky v prírodných bazénoch, to sme ale ešte nevedeli, že tam nevedie cesta. Hlavným cieľom bol maják a po ceste sme sa práve mali zastaviť v Makapu Tide Pools. Už pri stúpaní smerom k majáku sme pochopili, že sa budeme musieť k bazénom dostať riadnym strmákom dolu. Zišli sme teda z cesty a po obrovských skalách sme schádzali. Asi nemusím pripomínať, že tak polovica našej posádky mala obuté sandále. Tento adrenalín stál ale za to. V skalách sa po príboji vody vytvorili bazény, kde sa dalo vidieť až na dno a musím povedať, že sme docielili presne také fotky, ako som chcela!

Nelegálna cesta a opuchnuté prsty

Nasledujúce ráno nastal deň D a highlight celého nášho výletu. Čakala nás náročná celodenná túra na Haiku stairs, takzvané Stairway to heaven - schody do neba. Ide o bývalú top-secret vojenskú základňu, ktorá komunikovala s loďami v Pacifiku. Sú dve cesty hore - jedna nelegálna po neudržiavaných schodoch, ktorých je 3922 a druhá je legálna a ide o bežnú turistickú cestu. Ja som vystrašená zo všetkého, takže skupina nemala na výber a šli sme hore tou legálnou cestou, ktorá nám trvala viac ako päť hodín, len raz sme sa stratili a tak tisíckrát preklínali celú trasu. Stúpanie bolo náročné, cesta nemala konca kraja, miestami sme sa museli šplhať po lanách a asi nemusím hovoriť, že sme nemali žiadne mačky. Každopádne sme hore dorazili a ostatní účastníci mi dali jasne najavo, že touto stranou sa dole naozaj nejde. 

Hore nás čakal nádherný výhľad a odmenou po celom náročnom treku bolo to, keď predo mnou môj muž pokľakol a dole sme šli zasnúbení. Prsteň sadol na ten opuchnutý a zablatený prst ako uliaty. Dole sme teda šli po nelegálnej ceste a musím povedať, že tie schody sú naozaj neudržiavané a na niektorých miestach dosť nebezpečné. Dole stála ochranka a preto sme sa museli z cesty odpojiť o čosi skôr a strihnúť to cez džungľu. Sekuriťák sadol do auta a vydal sa aj tak našim smerom. V mojej hlave sme sa všetci rozbehli krížom cez bambusový les a vyzeralo to ako prestrelka. Ostatní hovoria, že sme pobehli tak 20 metrov a bolo po všetkom. Tak ja už neviem. Vyšli sme ale na opačnej strane hory, ako sme mali auto, takže sme sa museli uberom vrátiť späť. Ten šofér musel byť náramne rád, keď sme sa štyria kompletne zablatení natlačili do jeho čistého auta.

Pearl Harbor

Ďalší deň som si necítila celé telo, no našťastie sme sa vybrali do Pearl Harbor. Prehliadka tohto miesta bola zaujímavá a asi najviac mi utkvelo v pamäti to, že na mieste ponorenej lode USS Arizona stále vyplávajú na povrch vody kvapky oleja. Hovorí sa, že kým sa tieto kvapky na hladine stále objavujú, v trupe lode sú uväznené duše ľudí. V múzeu sa každoročne na výročie napadnutia Havaja v Druhej svetovej vojne 7.12. hádžu do vody ruže ako spomienka na tento hrozný deň.

Sľúbené a nikdy nenájdené korytnačky

Večer sme sa presunuli na Waikiki beach, ale úprimne, táto pláž asi nie je dôvod, prečo by som sa na Havaj chcela ešte vrátiť. Na dne sú samé ostré kamene a muž si odtiaľ domov odniesol poriadnu ranu na nohe. Na nasledujúci deň sme mali naplánovanú tour s plávaním s korytnačkami. Prosím, zapamätajte si to, že malo ísť o plávanie s korytnačkami. Ráno sme sa kvôli zápcham nestihli dostať na miesto, odkiaľ odchádzal autobus, takže sme ho uberom doslova naháňali a dobehli ho až na tretej zastávke. Už po nastúpení sme pochopili, o čo ide. Fakultatívny výlet s milión prestávkami v rôznych obchodoch a na turistických miestach, kde sa od vás očakáva nakupovanie. Ku šnorchlovaniu a korytnačkám sme sa dostali na presne 45 minút. Voda bola taká kalná, že som si nevidela vlastné nohy a tie korytnačky som tam videla na brehu akurát tak dve. Po tomto fiasku sme prišli na ubytko a zarezervovali sme poriadnu 4-hodinovú plavbu na ďalší deň, ale už na ostrove Kauai.

Nech aj vám ukážu delfíny cestu

Išlo o plavbu po pobreží pohoria Napali, ktoré seriózne vychádza priamo z oceánu. Jurský park naživo. Kapitán nás zobral do jaskýň a následne nám zastavil, aby sme sa mohli ísť šnorchlovať. S manželom máme GoPro kameru, ktorú som v živote nepoužila, takže tu prišla skvelá príležitosť ju využiť. Fotila som o sto šesť, potápala sa, tešila sa na výsledok. Až večer pri pozeraní mi bolo povedané, že mám presne tri fotky, pretože pamäťová karta bola plná....No, ale na ceste späť nám kapitán dovolil sedieť na čele lode a vtedy začalo poriadne divadlo. Pod nohami sa nám zjavilo 6 delfínov a ja som v tom momente od šťastia neudržala slzy.

Ďalší deň sme sa vrátili na The Big Island, prešli sme si časť zaliatu lávou, urobili si posledný výlet do národného parku Hawaii Volcanoes a nastal časť ísť späť domov do reality.

P.S.: Sľúbili sme si, že o 25 rokov sa na výročie zasnúbenia na Havaj vrátime. Takže, Havaj, vidíme sa v roku 2043.