Veľká cena Monaka

Milý Zápisníček, 

o svojej novej láske v podobe motošportu a špeciálne formuly 1, som Ti už hovorila v tomto článku. Rozhodla som sa však, že Ti opíšem aj svoje zážitky z ďalšej Veľkej ceny, ktorú sa mi tento rok podarilo navštíviť. Celkovo to boli tri a táto bola vlastne prvá v poradí, ale pri opisovaní svojich zážitkov som sa rozhodla vziať tak trochu krížom-krážom. 

Písal sa rok 1929, keď sa istý Antony Noghés rozhodol v uliciach malého mestského štátu usporiadať prvé automobilové preteky. O pár rokov neskôr sa už Monaco Grand Prix stalo pevnou súčasťou formulového kalendára a neopúšťa ho ani v dnešných časoch. 

Veľká cena Monaka patrí medzi tie najprestížnejšie okruhy, ktoré v sezóne nájdete. Trať sa tiahne naprieč ulicami malého mestského štátu, ktorý je známy predovšetkým tým, že sa v ňom neplatia žiadne dane. Čo však táto trať znamená pre pretekárov? Každý, komu sa na nej podarí vyhrať, sa stane legendou. 

Keďže trať kopíruje hlavnú cestu naprieč mestom, radí sa medzi najtechnickejšie trate. S množstvom zákrut, tunelom a stúpaním do kopca okolo slávneho kasína Monte Carlo, ponúka len málo možností na prebiehane, ak vôbec nejaké. Pol position je preto kľúčová. Komu sa v kvalifikácii podarí skončiť na prvom mieste, v podstate má vyhraté. 

Trať má 78 kôl, je teda jednou z najdlhších, ale pokojne by sme mohli povedať, že aj najnudnejších. Vďaka úzkej ceste je možnosť na krásny predbiehací manéver temer nulová. Jazdci sa väčšinou vlečú vo vláčiku jeden za druhým. Oživenie ponúkajú výhľady na Stredozemné more a luxusné jachty, prípadne prejazd tunelom, ktorý je jedinečným prvkom. Kvôli prechodu z prirodzeného do umelého svetla si tento úsek trate vyžaduje vysokú koncentráciu a rýchlu adaptáciu. 

Práve kvôli tomu, ako je samotné mesto postavené, nie je tu veľa možností na zmeny. Jazdí sa po bežných cestách a práve vďaka vyššie spomínaným častiam trate, je táto jedna z najpomalších. Priemerná rýchlosť je len niečo okolo 160 km/h. 

Vďaka svojej pestrej histórii, ale aj pozlátku, ktorý k Monaku jednoznačne patrí, si Monako Grand Prix získalo pevné miesto v každoročnom kalendári Formuly 1. Pre mnohých fanúšikov je to však nudná trať a oveľa radšej by ju vymenili napríklad za taký Hokenheim či Sepang. Treba si však uvedomiť, že podobne ako Ferrari, aj Monako ku kráľovnej motošportu patrí. Je to ako pena na kapučíne, bez toho by to skrátka nebolo ono. 

Každý, komu sa v týchto pretekoch podarí vyhrať, sa zapíše medzi formulových velikánov, nehľadiac na to, aké boli alebo budú jeho sezóny. Ak pri vašom mene svieti víťazstvo na tejto veľkej cene, znamená to, že ste v rovnakej skupine ako Michael Schummacher či Ayrton Senna a to je spoločnosť, ktorá sa rozhodne neodmieta. Práve druhý menovaný je rekordérom trate. Brazílsky hrdina v Monaku dokázal vyhrať až neuveriteľných šesťkrát a to medzi rokmi 1987 a 1993. Nikomu inému pred ním a ani po ňom sa to nepodarilo. Priblížiť sa mu dokázal len Michael Schummacher, ktorý na tejto trati dominoval celkovo päťkrát. 

Dostať sa na tieto preteky je temer nemožné. Lístky sa predávajú za cenu jazdeného BMW. Dokonca existuje možnosť sledovať preteky z niektorej z luxusných jácht, ktoré počas pretekov kotvia v prístave. Jediné General Admision, ktoré Monako ponúka, je na kopci nad spomínaným prístavom. Jeden by si povedal, že odtiaľ musí byť skvelý výhľad. Nie, nie je. Kopec pokrýva množstvo stromov, ktoré pochopiteľne kvôli jednému víkendu v roku nikto nebude vyrubovať. Aj tu teda platí, že kto prv príde, ten prv melie. Najlepšie miesta sa obsadia rýchlo a ostatným ostáva dúfať, že uvidia aspoň čosi. 

Najlepší výhľad na trať je z hradieb kniežatského paláca. Odtiaľ máte nielen trať, ale aj mesto ako na dlani. Dostane sa tu každý, lístky netreba. Z pretekov však človek veľa neuvidí. Tradične sme si lístky kúpili cez FoutbalTour a mali sme šťastie. V cene sme okrem cesty autobusom mali aj ubytovanie v neďalekom Nice, z ktorého sa do Monaka dostanete do 30 minút jazdy vlakom. 

Nice je krásne prímorské mesto, mnohými považované za klenot francúzskej riviéry. Určite odporúčam navštíviť ho a prejsť sa jeho historickými uličkami. Nachádza sa tu navyše aj letisko, ktoré je zároveň považované za medzinárodné letisko pre Monako. 

Čo sa samotných pretekov týka, boli pre mňa trochu sklamaním. Svietilo slnko, oblaky sa držali niekde ďaleko nad morom, prípadne za kopcami, ktoré Monako chránia a aj vďaka nim mesto ponúka až 300 slnečných dní do roka. Práve kvôli suchým podmienkam a prakticky nulovým možnostiam na predbiehanie, sa preteky trochu vliekli. Jediným vzrušeným bola nehoda Sergia Peréza hneď v prvom kole. Od tohto momentu však každým ďalším kolom bolo jasné, kto vyhrá. 

Ak by Charles predným krídlom svojho Ferrari pobozkal jednu z bariér, jeho sen by sa zrútil ako domček z karát. Nič také sa však nestalo a to aj napriek tomu, že posledné kolo odkrútil so slzami v očiach, ktoré mu zabraňovali dobre vidieť na trať. Nebolo to treba, pozná ju predsa ako svoje vlastné topánky, premáva sa po nej aj mimo pretekového víkendu. 

Len, čo jeho monopost prešiel cieľovou čiarou, mestom prepukli nadšené ovácie. Prestížne preteky, ktoré sa spoločne s 24 Le Mans a Indianapolis 500 radia do skupiny Triple Crown, vyhral domáci jazdec. A nielen tak hocijaký. Charlec Leclerc je považovaný za miláčika Monaka. Športovec s ťažkým osudom, ktorý svojmu vlastnému otcovi pred smrťou klamal, že podpísal zmluvu s Ferrari. Sen, ktorý spoločne s otcom snívali, sa napokon stal skutočnosťou, ale v Monaku sa mu vyhrať nepodarilo. Akoby mu triumf na domácej pôde nebol súdený. Všetko sa však zmenilo 26. mája 2024, krátko po piatej hodine poobede. 

Prvé víťazstvo sezóny 2024 sa zdanlivo rodilo ľahko, ale vôbec to tak nebolo. Udržať sa na technicky najnáročnejšej trati si vyžaduje nie sto, ale rovno dvesto percentné sústredenie. Charles sa nenechal ničím rozhodiť a na konci pretekového dňa to bol práve on, kto nad hlavu zdvíhal krásnu trofej. Odovzdal mu ju sám Albert II. Monacké knieža Charlesovi pogratulovalo otcovským spôsobom. Domáce tribúny jasali. 

Ani jedno oko neostalo suché, keď mladý jazdec pozdvihol zrak k nebesiam a dlho odopierané víťazstvo venoval jedinému človeku, ktorý ho s ním nemohol osláviť. Charlesova rodina pre to, aby mohol jazdiť, obetovala veľa, jeho otec sa však synovho veľkého dňa nedožil. 

Nepochybne to bol pre rodinu Leclerkovcov veľký deň, pre fanúšikov však rovnako. Bol to práve Charles, komu som vo svojich začiatkoch fandila a neprestávam mu fandiť ani teraz, i keď sa moje modlitby počas pretekov sústreďujú viac na papájové monoposty. Zažiť však atmosféru monackej Veľkej ceny a ešte v čase, keď na nej vyhrá domáci miláčik, bolo niečo neskutočné. Rozhodne je to zážitok, na ktorý sa nezabúda. 

Organizačne toto podujatie hodnotím veľmi dobre, aj keď majú Monačania veľmi blízko k Talianom, čo sa fungovania Veľkých cien týka, príklad si z nich rozhodne nebrali. Dostať sa odtiaľ bolo jednoduché, netvorili sa žiadne kolóny. 

Jedlo a nápoje sa pohybujú v podobnej cenovej relácii ako na iných okruhoch. Pre niekoho môže byť pivo za 10 € drahé, pre niekoho to je ešte prijateľná cena. Na čo si však treba dávať pozor, je internet. Pred tým, než tam pôjdete, je dobré overiť si, či váš operátor pokrýva aj túto oblasť. Ak nie, môže vás to vyjsť poriadne draho. V meste však funguje verejná wifi, treba však počítať s tým, že  pri podobnom podujatí, kedy ulice praskajú vo švíkoch, nemusí fungovať ani tá. 

Pravdepodobne už Veľkú cenu Monaka nikdy nenavštívim, raz mi bohate stačilo, ale určite je to zážitok, ktorý odporúčam. Ak má človek možnosť, nemal by váhať. Na staré kolená sa na podobné víťazstvá, ktoré ste videli na vlastné  oči, bude nádherne spomínať.