Barcelona s nádychom adrenalínu

Drahý Zápisník,

písal sa rok 2017, kedy sme ešte nemali dieťa, hlava bola bezstarostná, okolo nezúrila pandémia a po svete sa dalo cestovať bez problémov. Vtedy sme zvykli chodiť často na kratšie výlety a tým, že Barcelona nie je až tak ďaleko a v tom čase tam lietala nízkonákladovka pravidelne z Bratislavy, voľba padla na toto španielske mesto.

Prosíme, opustite halu!

Menším problémom bolo, ako to už pri nízkonákladových leteckých spoločnostiach býva, že sme mali letieť na letisko Girona, ktoré je približne 120 kilometrov od centra Barcelony. Letenky sme mali od piatku do pondelku, čo časovo na mesto úplne stačilo. V deň odletu sme teda prišli na letisko, prešli kontrolou a čakali v hale. Zrazu sa ozvalo hlásenie, že máme všetci opustiť halu. Toto sa opakovalo asi osemkrát, no nikto vrátane personálu sa ani nepohol a pokračoval v bežnom procese. Zrazu sa malé dievčatko otočilo na mamu a pýta sa: Mami, čo keď padneme?" Vtom mi zamrzol úsmev a trochu mi prišlo nevoľno. To som ale ešte nevedela, čo nás v tom lietadle čaká.

Keď sa pristanie podarí na tretíkrát

Let trval niečo krátko cez dve hodiny a keď už bol čas pristávania, tak očividne dosť husto pršalo. Vysunul sa podvozok, začali sme klesať, už bolo vidno cestu a autá pod nami, keď vtom zrazu lietadlo nabralo rýchlosť, podvozok sa zasunul a zase sme stúpali. Bez vysvetlenia. Tak sme teda chvíľu leteli a scenár s pristávaním sa išiel zopakovať. Avšak, nastala rovnaká situácia a my sme aj po druhom pokuse pristáť zase vzlietali. To už mi nebolo všetko jedno a cestu von si našli slzy. Pilot nám oznámil, že kvôli silnému dažďu a vetru pristáť nemôžeme a musíme zmeniť letisko. Čo teda v konečnom dôsledku bolo super, ušetrili sme asi sto eur na transporte do centra mesta, ale za ten stres a strach nestálo ani jedno euro! Jediné, na čo som zvyšok letu myslela bolo to, či nám vydrží palivo... Čuduj sa svete, vydržalo. Nakoniec sme teda úspešne pristáli v Barcelone a šli sa ubytovať. Na druhý deň totiž začalo naše dvojdňové dobrodružstvo.

Gaudí a jeho vplyv

Jednou z najväčších dominánt Barcelony je známa a nikdy nedokončená bazilika La Sagrada Familia od architekta Gaudího. Vybrali sme sa k nej, no nešli sme dnu. Keď som neskôr zistila, že je možné sa vnútri pozrieť na hrobku samotného Gaudího, spätne ma to mrzelo. Nuž, o dôvod viac vrátiť sa raz späť. Dozvedeli sme sa tam však, že na výstavbu nejdú žiadne finančné zdroje okrem peňazí vyzbieraných z vstupného a iných súkromných darov, preto celý proces trvá tak dlho a jeho koniec je v nedohľadne.

Gaudího architektúra je v Barcelone neprehliadnuteľná. Po jej stopách sme sa vydali aj do krásneho Parc Guell, ktorý má rozlohu až 17 hektárov. Tento park je verejný a rozdelený je na platenú a neplatenú časť. Gaudí mal v tomto parku za úlohu vytvoriť záhradné mesto, čo sa mu so všetkými stromami, oblúkovitými budovami a mozaikovými prvkami podarilo. Platená časť stojí okolo 10 € na osobu a podľa mňa stojí za to, je tu zároveň aj malé múzeum v dome, kde sám architekt žil.

Bicyklom naprieč Barcelonou

Na druhý deň sme si chceli prebehnúť centrum mesta a pozrieť sa aj na pláž. Ideálna voľba bol bicykel. Prenajali sme si teda tie mestské na 24 hodín s tým, že sme mali problém s appkou a nakoniec nám ich dali zadarmo! Win-win. Naša cesta smerovala k jednému z viacerých Víťazných oblúkov v Európe a do Citadelského parku. Tam sme okrem krásnej fontány, citadely a ohromnej zelene narazili aj na autentické stretnutie skupiny lokálov, ktorí si pri nedeľnom slnku tancovali v pároch pri živej hudbe v altánku.

Aby sme na našom tripe ešte viac pochopili štýl architektúry Gaudího, nevynechali sme ďalšie dve budovy, ktoré hovoria za všetko. Sú to budovy v centre mesta, a to konkrétne Casa Batlló a Casa Milá. Fasády na prvý pohľad dávajú najavo, kto ich dizajnoval.

Posledný deň ráno sme sa museli presunúť už na letisko mimo centra a, našťastie, cesta domov bola teda omnoho menej stresujúca ako tá na ceste do Španielska.

P.S.: Na záver musím povedať, že v Barcelone ma prekvapilo to, že sme sa doslova nemali kam ísť najesť. Neviem, či sme len hľadali v zlých častiach, ale vôbec to nebolo tak, že by boli reštaurácia za reštauráciou vedľa seba. Ale keď už sme nejakú našli, tak ich tradičná paella s morskými plodmi stála za to!