Gambia - najmenší štát Afriky

Gambia - najmenší štát Afriky

Drahý zápisník,

 

dobre si pamätám argumenty rodičov, keď som nemala chuť na navarený obed: “Jedz, čo je navarené, deti v Afrike nemajú ani to,” alebo “Nebudeme vyhadzovať jedlo, čo by za to deti v Afrike dali.” Prirodzene som teda vždy chcela vedieť, či sú v Afrike naozaj tak chudobní ľudia a dokumentárne filmy mi ako dôkaz nestačili. Do Afriky, konkrétne do Gambie, som sa dostala so sestrou, ktorej priateľ sa v tejto západnej krajine Afriky narodil. Dnes Ti napíšem o niekoľkodňovom dobrodružstve na najmladšom kontitente sveta. 

 

Chladný január na Slovensku, tropický v Gambii

 

Moja skvelá sestra má tendenciu mlčať o tom, ktorú krajinu spolu navštívime. V prípade Gambie ale mlčať nemohla, pretože pre vstup som potrebovala turistické víza. Takže som na Silvestra vytiahla zo skrine letné oblečenie a tešila sa, že si budem v januári užívať s vyloženými nohami pri Atlantickom oceáne, zatiaľ čo vy, Slováci, musíte doma mrznúť. :D V Gambii je v januári príjemných asi 30 stupňov, takmer s nulovými zrážkami. Takže výbava bola jasná - plavky, opaľovací krém, letné (ale nie veľmi odhalené) šaty, pretože Gambia je islamský štát a imodium. Po prvýkrát som mala možnosť letieť tými luxusnými lietadlami, ktoré som vždy videla iba v telke, veľký priestor na sedenie, kožené sedačky, dokonca aj jedlo v krabičke (proste všetko to čo v Rayneri nie je).

 

 Pohľad na Gambiu z lietadla

 

Už po vystúpení z lietadla som vedela, že to bude úplne iný svet a...páčil sa mi. Teplo, slnko, palmy, oceán...čo viac si priať. Dokonca nám nevadilo ani to, že nám jednu batožinu zabudli na letisku v Londýne naložiť a sestra ostala pár dní bez oblečenia, pretože lietadlo do Gambie pristávalo iba 3x v týždni. Našťastie nás na letisku čakal sestrin priateľ so svojim kamarátom a pomohli nám všetko vybaviť. Hoci je v Gambii angličtina úradný jazyk, domáci to vždy vedia predsa len vyriešiť po svojom a jednoduchšie. 

 

Návšteva typickej jedálne aj nočný život v Gambii

 

Keď ti jedlo chutí, alebo aj nie

Našou veľkou výhodou bolo, že sme Gambiu spoznávali nielen z hotelového rezortu (kde mimochodom každé ráno africká žena pripravovala výborné palacinky), ale každý deň sme trávili čas okrem pláže aj v meste a spoznávali taký ten bežný život Afričanov. Jedno popoludnie sme sa vybrali do typickej africkej jedálne. Bolo zaujímavé sledovať toľko žien, ktoré mali presne rozdelené činnosti, niektoré iba varili v takých tých veľkých kotloch, niektoré naberali jedlo na taniere a niektoré jedlo roznášali. Okolo jedla bolo ale strašne veľa hmyzu, a vtedy sa mi potvrdilo, že to čo vidím v dokumentárnych filmoch je naozaj pravda. Nemohla som sa preto čudovať, že aj počas konzumovania mi hocikedy sadla na ryžu mucha. 

 

Motto afrických žien: večer patrí nám

V noci sa ale starostlivé africké ženy menili na lovkyne s cieľom nájsť pre seba toho správneho muža pre život (správneho - dobre zabezpečeného). A keďže domorodí muži majú takéto slečny už prekuknuté, hádžu očkom po Európankách, o ktorých vedia, že sa o seba vedia finančne postarať. Opäť raz nás zachránilo, že sme mali pri sebe sestrinho priateľa a kamaráta, a tak nás ostatní veľmi neotravovali. Úžasné ale bolo pozorovať, že po zatmení slnka sa vonku objavilo veľmi veľa ľudí, všetci si vychutnávali príjemné teplé počasie, a akoby zabúdali na ťažký život počas dňa. Následky prehýrených nocí sa ale vždy prejavili v meškaní na stretnutie na druhý deň. Podľa mňa Afričania nepoznajú hodiny a nemajú zmysel pre zodpovednosť :D Ak sme sa dohodli o 12.00, prišli o 15.00, títo ľudia sa jednoducho neponáhľajú.

 

Hlavné mesto Banjul a ZOO 

 

Keďže sme v Gambii bývali blízko Atlantického oceánu, a každý deň sme si dopriali opaľovanie pri vode (v oceáne sme sa radšej nekúpali pre vysoké vlny), aspoň raz som chcela navštíviť hlavné mesto, nech sa počíta (a nie iba na letisku). Domácich sprievodcov sme mali zaistených, takže sa nebolo čoho báť, sadli sme do auta a hor a do Banjulu (síce opäť asi o dve hodiny neskôr než sme sa dohodli). Ešte musím napísať, že šoférovanie po Afrike je naozaj smiešne. Žiadne dopravné značky, alebo pravidlo ako často u nás na Slovensku: “kto má lepšie a silnejšie auto, ten ide.” Jednoducho sa autá medzi sebou dohodli, ktoré vybočí na hlavnú cestu. Myslím si, že takto to mohlo vyzerať u nás tak pred päťdesiatimi rokmi. 

 

Banjul bolo pre mňa sympatické mesto, jednak preto, že v ňom nejazdilo tak veľa áut, ale tiež vďaka jeho pamiatkam. Videla som v ňom rímsko katolícku katedrálu, čo sa mi veľmi páčilo, keďže v Gambii žijú hlavne moslimovia aj Archu 22, postavenú v roku 1996 na počesť vojenského puču z roku 1994. Archa 22 je zobrazená aj na jednej z bankoviek Dalasi. Potom sme sa šli ešte pozrieť na trh “Albert Market,” kde som našla ovocie a zeleninu od výmyslu sveta a konečne som si tam mohla kúpiť pravý africký banán a poslať fotku kamarátovi, ktorý bol naň veľmi zvedavý (vyzeral úplne rovnako, aj keď chuť bola lepšia ako na Slovensku). 

 

Hlavné mesto Banjul

 

Po návšteve hlavného mesta sme sa vybrali ešte do ZOO. Ani neviem prečo som si myslela, že to bude priestor so zvieratkami v klietke, stánkami s občerstvením okolo a veľa ľuďmi. Veľmi som sa však mýlila. ZOO v Gambii vyzerala ako prales, čo ma ale milo prekvapilo. Jednoducho sme sa prechádzali lesmi a obzerali si voľne pobehujúce zvieratká. Najväčšiu radosť som ale mala, keď mi povedali, že môžem kŕmiť opičky (ja totiž zbožňujem opičky). Takže mi dali do ruky oriešky a opičky boli hneď pri mne a dokonca mi oriešky brali drzo z ruky, to mi je ale výchova. :D Každopádne, toto je pre mňa jeden z the best zážitkov z Gambie a po nociach som premýšľala, ako si jednu ukradnúť domov na Slovensko (čo mi ale bohužiaľ nevyšlo). Okrem opičiek som ale videla aj krokodýla, vlastne som stála hneď nad ním na moste, bez toho, aby tam bolo nejaká bezpečnostná zábrana. Takže som cez ten most doslova preletela a dúfala, že si ma ani nevšimne. 

 

ZOO Gambia

 

Gambia - miesto pre pokojný život? 

 

Počas návštevy tejto africkej krajiny som mala čas premýšľať, či by som takto chcela žiť. Na jednej strane mám pocit, že je tam život oveľa spokojnejší (asi tým, že tam ľudia neriešia hodiny), na strane druhej je to krajina, kde mať dobrú prácu nie je také jednoduché. Gambiu veľmi často navštevujú Briti, pokojne na pár mesiacov zbalia svoje kufre a odídu si užívať dôchodok do tepla. V takom prípade je Gambia určite skvelá voľba. Ľudia v Gambii ale často nevedia písať ani čítať, manuálne pracujú, predávajú oblečenie, ovocie a zeleninu či ryby v stánkoch alebo opravujú autá. Je to jednoducho úplne iný spôsob života, než u nás v Európe.

 

P. S.: V Gambii je o dve hodiny menej než na Slovensku a slnko tam v januári zapadá asi o 19. hodine. Už len to je dôvod, prečo sa tam rada vyberiem aj nabudúce. 

Janka
Napísal/a
Janka
Janka je dušou rodená východniarka. Vyskytuje sa najmä v blízkosti pohodlných plôch na sedenie, no často vytiahne ponožky a sandále a ide do rodných Tatier na turistiku. Pri takýchto výletoch do kopca sa jej výrečnosť stráca, čo hovorí niečo o jej fyzickej kondícii. Okrem toho v zime obľubuje opaľovať svoje tatranské nohy pri Atlantickom oceáne.

Prihlásiť sa

Tu sa môžete prihlásiť pomocou Vašich prihlasovacích údajov

Zabudli ste heslo?
alebo Prihlásiť cez Facebook Prihlásiť cez Google

Registrovať sa

Zaregistrujte sa zadarmo a začnite využívať PlnáPeňaženka.sk

(i) Svoj súhlas môžete kedykoľvek odvolať